Každý, kto sa stará o starého človeka, to dobre pozná. Keď vezmem do úvahy názory ľudí, čo opatrujú starkých, vychádza mi z toho, že úplne všetci sa boria s podobnými problémami. Ich život často sprevádzajú zbytočné konflikty, nervozita a nevôľa. Ešte som skutočne nepočula, že by to bolo inak. Dovolím si tvrdiť, že táto knižka by mala byť povinným čítaním pre všetky ženy v dôchodkovom veku. (a nielen pre ne)
V knižke "Deník staré paní" je zaujímavou formou opísaných viacero bežných, ale aj humorných či smutných situácií v živote starého človeka. Dovolím si citovať výstižnú vetu, ktorá ma ozaj pobavila: "My staří jsme jako věchýtky, a přesto s pusou dokážeme nadělat karamboly."
Autorka veľmi zaujímavou formou opisuje každodenný život starej panej, pričom ide o situácie, ktoré sa bežne odohrávajú v mnohých domácnostiach. Hlavná hrdinka má 75 rokov, už 20 rokov je vdova. Je presne taká istá ako mnoho iných starých ľudí. Stará sa o mužov hrob, stretáva sa s kamarátkami.V spoločnej domácnosti žije s dcérou Irenou, ktorá sa o ňu stará. Sú spolu dennodenne a občas je jedna z druhej otrávená, idú si na nervy. Stará pani by chcela, aby dcéra k nej bola milšia, ale uvedomuje si, že sama je na ňu zlá. Pritom dcéra pri mame nemá žiadne súkromie, tá sa jej do všetkého pletie a dáva rady aj tam, kde o to nikto nežiada.
Stará pani má ešte syna Tomáša a dcéru Marcelu, s ktorými si skvele rozumie a príjemne sa s nimi cíti, keď prídu na návštevu. Idealizuje si ich, vraj s nimi by si viac rozumela, keby sa o ňu starali. Syn sa však po druhý krát oženil a dcéra žije v zahraničí, takže na mamu nemajú čas. Zostáva jej iba Irena, ktorá je s ňou denno denne, často sa však hádajú. Babka si postupne uvedomuje, že ak by bola so Tomášom a Marcelou každý deň, tiež by prichádzalo k hádkam a nedorozumeniam. Irena musí znášať jej vrtošivé nálady, ale ak by náhodou ochorela, je nablízku.
Začiatkom roka sa rozhodne, že si bude písať denník. Zapisuje si dojmy zo stretnutí s kamarátkami, a tiež, ako sa cíti po nezhodách s Irenou. Zamýšľa sa nad rôznymi situáciami a konfliktami, ktoré vlastne ani nemuseli nastať. Uvedomuje si, že je rovnako ako iní starí ľudia je náladová a vzťahovačná, uráža sa za malichernosti. Pritom starkí skutočne na mnohé veci už zabúdajú, no nechcú si to pred príbuznými ani za svet priznať. Potom prichádza ku zbytočným hádkam. Aj babka z knižky bola popletená a zabúdala na mnohé bežné veci, urážala sa, keď ju dcéra upozornila, že napríklad nezavrela chladničku, či neužila lieky. Neskôr si uvedomila, že dcéra má pravdu a mala by sa jej ospravedlniť. Veď predsa sa obe majú rady, mala by sa dcére ospravedlniť, že ju neprávom obvinila a obe by si so slzami padli do náručia. Lenže s tým ospravedlnením to nie je také jednoduché. Babka urazene sedí zatvorená v izbe...
Nie je to nič výnimočné, s takými istými problémami sa stretávajú aj jej kamarátky. Je rozhodnutá, že musí v sebe nájsť viac pochopenia pre druhých a je potrebné začať u seba.
Stará pani chce byť ešte užitočná pre druhých a prihlási sa za dobrovoľnú opatrovateľku. Chystá sa, že bude chodiť k osamelým ľuďom v susedstve, ktorí potrebujú pomoc. Stačí, keď dozrie, či užili lieky, či nespadli, alebo sa s nimi porozpráva. Opustení starí ľudia sú odkázaní na opatrovateľku, ktorá je často jedinou osobou, s ktorou prichádzajú do kontaktu. Zároveň sa na ňu pre svoju odkázanosť hnevajú. Často opatrovateľky alebo svojich príbuzných neprávom obviňujú napríklad z krádeže a to len preto, že zabudli, kde čo položili.V knižke je spomenuté aj nadmerné a často zbytočné užívanie liekov u starých ľudí. Ako píše autorka, mnoho starkých sa priam vyžíva v tom, keď vymenúvajú svoje choroby a množstvo užívaných liekov, akoby sa nimi chválili. Pritom, keď im lekár poradí, aby sa viac hýbali, pili viac vody, aby schudli, no nepredpíše im ďalší liek, ešte sa urazia. Potom nadávajú na lekára, aký je neschopný, keď im nevie nič poriadneho predpísať. Pre svoje zdravie však často nie sú ochotní urobiť nič. Iba čakajú na zázračný účinok liekov, ktoré akurát ešte viac zaťažujú ich pečeň. Ale to nikto z nich nechce počúvať.
Stará pani však nerada počúva o chorobách a nedáva si zbytočne predpisovať lieky. Teší sa zo stretnutí s kamarátkou, ktorá napriek zdravotným problémom vždy dokáže priniesť dobrú náladu. No z takých stretnutí, kde sa druhá strana iba sťažuje na zdravotné problémy, prichádza unavená. Uvedomuje si, že človek by sa nemal ľutovať a myslieť na to, čo všetko už kvôli chorobe nemôže, ale tešiť sa z toho, čo ešte dokáže. Netreba sa porovnávať s mladšími, ale s rovesníkmi."Šťastím v starobe je netrpieť bolesťou, silne vnímať, že človek ešte žije. nezbierať veci, ale zážitky."
Babka sa začala zaujímať o to, čo zaujíma jej vnúčatá a okamžite vzbudila aj ich záujem. Vnúčatá si vážili jej pochopenie a záujem o svet mladých, zároveň radi počúvali jej skúsenosti zo života. Na záver knižky prichádza vianočné obdobie, kde spolu s Ireninou vnučkou, teda svojou pravnučkou Terezkou vyrába domáce koláčiky. Babka verí, že keď Terezka vyrastie, bude robiť vianočné koláčiky "ako ich robievala babička". Rodinný recept sa prenáša z generácie na generáciu, aj v tom je podľa nej kúsok nesmrteľnosti. Ako vravela stará múdra pani na konci: "Budu-li prožívat své stáří hezky, budu-li žít nadále zmysluplně, budou určitě šťastnější a spokojenejší i ti, kteří budou žít kolem mne. A co já jim ze svého dám, to bude i moje radost, moje štěstí."
